Podivín a Štěstí doručeno sú príbehy dvoch konkrétnych firiem, ktoré môžu do veľkej miery poslúžiť aj ako návod na to, ako do vašej firmy zaviesť princípy slobody. Svoboda v práci je miestom, kde človek pochopí kľúčové súvislosti tejto filozofie organizácie a riadenia. Zoznámite sa tu ale aj takmer s dvoma tisíckami firiem z celého sveta a tým, ako slobodu do práce zavádzali a aké s ňou majú skúsenosti. Po prečítaní tak môžete získať oveľa jasnejšiu predstavu o tom, ako prenechať časť riadenia zamestnancom, t.z. ako ich nechať robiť, čo chcú a tým zásadne zlepšiť hospodárske výsledky firmy.

Videorecenzia na knihu od Tomáša Haizlera

5 dôvodov, prečo si knihu prečítať

1. Dočítate se o tom, ako nechať na zamestnancoch, aby sami rozhodovali o tom prečo, čo, ako, kedy, s kým a za koľko budú v práci robiť. Taktiež o tom, prečo sa vybrané popredné svetové firmy pre tento spôsob riadenia rozhodli.
2. Urobíte si lepší obrázok o tom, prečo patrí sloboda v práci medzi tie najdôležitejšie trendy súčasnosti v oblasti riadenia a vedenia firiem.
3. Možno vás prekvapí, že sloboda v práci je ekonomicky mimoriadne výhodná. Snáď len huby po daždi rastú rýchlejšie, než slobodné firmy. Nechať ľudí robiť (si) čo chcú tak spravidla znamená vyššie zisky pre všetkých zúčastnených.
4. Zistíte, že zamestnanci si môžu sami rozhodovať o tom, čo, kedy a ako budú robiť. A že je to ľahšie, než by sa našincovi mohlo na prvý pohľad zdať.
5. Dočítate sa, že slobodu v práci praktikujú aj výrobné firmy (napr. francúzska FAVI, americká Harley-Davidson), upratovacie (fínska SOL), rovnako ako zástupcovia akejkoľvek inej brandže.

Úryvky

1. Upratovačka, ktorá urobila dojem na klienta

Stalo sa to v roku 1985, dva roky po nástupe Jeana-Francoise Zobrista do funkcie. Christine, nočná upratovačka vo FAVI, pracovala až keď všetci ostatní odišli domov. O pol deviatej večer zazvonil odrazu v továrni telefón. Christine to nemohla vedieť, ale na druhom konci bol auditor z firmy Fiat. Práve pristál v Paríži a čakal na odvoz do zhruba deväťdesiat minút vzdialeného hotela v Pikardii. Hneď ráno bol dojednaný audit - z Fiatu sa chceli presvedčiť, že FAVI spĺňa všetky ich kvalitatívne štandardy. Keď Christine počula, že muž na druhom konci linky je návštevník FAVI, ktorý potrebuje odvoz z letiska, dohodla sa s ním, kde sa stretnú a zavesila. Zobrist sa ujíma rozprávania: „Čakal som až do siedmej večer, kedy mal auditor pristáť a myslel som si, že mal nejaké problémy. Išiel som teda domov. Predstavte si potom moje prekvapenie, keď som ho uvidel na druhý deň o pol deviatej ráno čakať pred svojou kanceláriou. Povedal mi:´Včera sa mi stalo niečo zvláštne.´“

Auditor vysvetlil, že sa veľmi ponáhľal a nedostal sa k telefónu (mobilné telefóny vtedy ešte neboli). Keď pristál a zistil, že na neho nikto nečaká, pokusne do FAVI zavolal. Na jeho veľké prekvapenie mu telefón predsa len zodvihla akási žena. Vysvetlil jej, že síce mešká, ale že mu bol odvoz prisľúbený. Žena, s ktorou telefonoval, pre neho na letisko prišla, odviezla ho do hotela a popriala mu dobrú noc.

„Zábavné na tom ale je to,“ rozprával auditor Zobristovi, „že bola veľmi milá, veľmi zdvorilá, ale vyzerala, že nemá ani nejmenšie tušenie, kto som, a už vôbec nie z akej firmy som.“

Po skončení auditu zvolal Zobrist pár ľudí a nakoniec sa im podarilo Christine vystopovať. Keď si vypočula auditorov príbeh, vzala jednoducho kľúče jedného z firemných automobilov - kľúče, ktoré vždy viseli blízko hlavného vchodu tak, aby boli dostupné ktorémukoľvek zamestnancovi, ktorý práve auto potreboval. Odišla na letisko, odviezla návštevíka do hotela a vrátila sa späť, aby dokončila svoju prácu, ktorú tri hodiny predtým prerušila.

Ba čo viac, Christine necítila najmenšiu potrebu o svojom výlete niekomu rozprávať. Mala vlastnej práce dosť, ale pokojne obetovala tri hodiny zo svojho voľna, aby mohla zájsť na letisko a späť. Vzala si služobné auto na tristodvadsať kilometrov dlhú cestu, bez toho, aby si od niekoho žiadala povolenie - proste preto, že to vyzeralo ako správna vec, ktorú je potrebné urobíť. Firma tomu pánovi sľúbila odvoz z letiska a keďže na okolí nebol nikto, kto by to mohol splniť, urobila to sama; bez váhania a bez očakávania pochvaly za to, ako sa zachovala.

To je rozdiel medzi firmou "ako" a firmou "prečo". Nočná upratovačka Christine, ktorá pravdepodobne v živote nemala dôvod použiť služobné auto, videla, že je firme potrebné pomôcť a tak išla a auto si zobrala.

Veľa spoločností márne dúfa, že sa podobný prístup zakorení aj medzi ich zamestnancami. V skutočnosti by to ale, aj pri tej malej šanci, že by samestnanec "ako" firmy podnikol v záujme organizácie niečo podobné, malo by to jeden, alebo dva následky. V najhoršom prípade by taká Christine bola potrestaná za neopávené použitie firemného majetku, prípadne aj za nedovolené opustenie pracovaného miesta. Len o trošku lepšia je alternatíva, že z nej firma, prekavapená takou iniciatívnosťou, urobí hrdinku. Zobrist neurobil ani jedno. „Keď ani netrestáš, ani neodmeňuješ skutky svojich ľudí, stanú sa normálnymi, banálnymi záležitosťami,“ vysvetľuje. „Ona si nemyslela, že koná niečo výnimočné. Tu každý z nás, keď stojí pred problémom a má naň riešenie, jednoducho ide a urobí to. Nemusí sa o tom nikomu zmieňovať, ani vopred - pre povolenie, ani potom - kvôli vďake.“ A potom so spokojným úsmevom dodáva: „Mimochodom, vďaka Christine nám onen auditor zvýšil kvalitatívny rating o desať percent!“

Medzi Zobristovým stretnutím s Alfrédom pri sklade pomôcok a Christininou spontánnou nočnou jazdou ubehli len dva roky. Za tieto dva roky ale Zobrist dosiahol hmatateľný obrat vo zvykoch mnohých svojich kolegov. Nasledujúce roky boli svedkami radu obdivuhodných výkonov v podaní teraz už slobodných zamestnancov. Stalo sa, že bolo ohrozené včasné dodanie tovaru, pretože nedorazil kamión, ktorý ho mal ku klientovi dopraviť. Aby zásielka ku zákazníkovi predsa len dorazila v sľúbenom termíne, najali si dotyční zamestnanci (spoločne so Zobristom) vrtuľník. Alebo robotník, ktorý nám rozprával, že keď jeden z jeho zákazníkov mal s ich výrobkom problém, okamžite s kolegom nasadli do auta a odišli do Nemecka, aby celú záležitosť vyriešili u klienta na mieste - samozrejme bez predchádzajúceho povolenia, bien sûr. Keď sme sa ho spýtali prečo, zamračil sa. Bola to predsa správna, úplne normálne vec!

Zamestnanci, ktorí - bez toho, aby o tom dvakrát rozmýšľali - generujú vysoké marže, podieľajú sa vo svojom voľnom čase na vývoji nápaditých výrobkov, alebo vymýšľajú ďalšie spôsoby, ako uspopkojiť svojich zákazníkov, sú snom mnohých firiem. Skutočnosťou ale je, že takýto ľudia sú všade, kde sa pozrieme. Dnes je to možno technik, ktorého nezaujíma kvalita výrobkov, predajca, ktorý ignoruje zlepšovacie návrhy svojich klientov, alebo upratovačka, ktorá vyzerá, akoby ju nikdy nič nezaujímalo. Stačí im ale poskytnúť dostatok priestoru pre ich nápady a talent a všetko začne vyzerať inak. Firmy z tejto knižky na to už prišli.

2.Vzorec neúspechu

Férovosť predstavuje úprimné a poctivé jednanie - a to ako vo firme, tak i mimo nej. Podľa Lewisa sa W.L. Gore & Associates snaží pristupovať ku sovjim klientom aj dodávateľom ako ku sebe rovným. Férovosť má ale aj jeden interný rozmer - týka sa aj spôsobu, akým sa správať ku kolegom. Opäť je základným požiadavkom rovnoprávnosť a vzájomná úcta. Ako sa ukázalo, s pochopením tohto princípu potreboval Les Lewis trochu pomôcť.

Vráťme sa späť do šesťdesiatych rokov. Lewis je jedným z mladých supervízorov, firma žije z ruky do úst a stále ešte musí vychytávať nedokonalosti v procese výroby svojho jediného produktu - káblov potiahnutých vrstvou PTFE. Po jednej nevydarenej dávke prišiel Lewis, ako sa sám domnieval, na úplne prevratný spôsob úspory nákladov. Rozhodol sa poťahový materiál zo zmätkových drôtov zoškrabávať a umožniť tak jeho opätovné použitie vo výrobe. „Poslal som vtedy tri ženy do zadnej časti haly a usadil ich na cievky od drôtov,“ rozpráva Lewis. „Potom som tam dopravil pokazené káble a dal im niečo na spôsob noža, aby mali izolátor z drôtov čím olupovať. Sedeli tam v tom Bohom zabudnutom, tmavom kúte ako na nejakom kávovom dýchanku a škrabali káble.“ Lewis, celý pyšný, si pomyslel: „Perfektné. Máme to. Veď my to použijeme znovu a celé toto množstvo ušetríme. Nemôžeme si predsa dovoliť to všetko vyhodiť.“ Bill Gore bol ale toho názoru, že Lewis potrebuje drobnú pomoc.

Lewis ponechal ženy ich osudu a vrátil sa späť do výrobnej haly. Tam ho Bill vyhľadal a oslovil. Lewis pokračuje v rozprávaní: „´Mal by si minútku?´, opýtal sa Gore. ´Samozrejme,´ povedal som ja a spoločne sme sa vydali cez celú halu späť do jedinej kacelárie vo firme, v ktorej sa nachádzala jediná talbuľa vo firme a pred tú sme si sadli. Bill na ňu napísal: ´Vzorec neúspechu´ a dvakrát to podčiarkol.“ Potom pokračoval v písaní:

1. Zaobstaraj nedostatočné osvetlenie
2. Zaobstaraj nepohodlné sedenie
3. Zaobstaraj nástroje, ktoré spôsobujú mozole

„Tých bodov bolo asi osem. Naozaj,“ hovorí Lewis. „A potom sa ma opýtal: ´To ty si zodpovedný za tú vec s lúpaním drôtov tam vzadu?´ Odpovedal som: ´Áno, pane,´ on otvoril dvere a vyšiel von.“

Férovosťou sa rozumie aj to, že na prvom mieste vždy stojí ľudská dôstojnosť, nie sledovanie ziskov. Lewis si mohol myslieť, že zachraňuje peniaze pre firmu s malým bankovým kontom, zápasiacu o holú existenciu. Bill Gore za tým však nevidel šetrnosť, ale krátkozraké uvažovanie, ktoré v dlhodobom horizonte povedie k neúspechu.

Celá lekcia so „vzorcom neúspechu“ priniesla Lewisovi ešte ďalšie, oveľa hlbšie ponaučenie. Stál pred problémom, ako znížiť náklady spojené so zmätkovými výrobkami. Svojim zamestnancom vnútil riešenie, o ktorom si on myslel, že je to pravé. On však nebol tým, kto mal oškrabávať drôty, alebo sedieť v šere na starých cievkach, takže si prekážky, ktoré svojim ľuďom postavil do cesty, uvedomil až vtedy, keď ho na ne Bill Gore upozornil. Svojich ľudí sa na nápady, ako materiál zachrániť pre ďalšie použitie, nikdy neopýtal a neopýtal sa ani, aké nástroje a podmienky by k tomu ptrebovali. Nepýtal sa ani sám seba, či je problém, ktorý sa pokúša vyriešiť, správne definovaný. Ku svojim spoločníkom sa nesprával ako ku sebe rovným, ako k ľuďom, ktorí sú platení za to, že vedia, ako robiť svoju prácu, rovnako dobre, ako to vie on.

Pokiaľ sa mala jeho spoločnosť odlišovať od tradičných firiem, Gore si nemohol dovoliť lídrov, ktorí by sa správali neúctivo k ľuďom. Aj to je vzorec neúspechu.