Úryvky

V miestnosti sa nedalo pohnúť. Stál som na pódiu pri schôdzke všetkých zamestnancov Zapposu a pozeral sa na dav sedemsto tlieskajúcich a jasajúcich ľudí. Mnohým dokonca tiekli po lícach slzy šťastia.

Pred štyridsiatimi ôsmimi hodinami sme svetu oznámili, že nás kupuje Amazon.

Keď som sa pozeral na všetkých tých ľudí, uvedomil som si, že každého z nás na toto miesto priviedla iná cesta, ale všetky naše cesty sa nejako prepojili práve tu a teraz. Uvedomil som si, že tá moja začala dlho pred Zapposom a dlho pred LinkExchange. Spomenul som si na všetky podniky, ktorých som bol kedy súčasťou, na ľudí, ktorí boli súčasťou môjho života a na všetky dobrodružstvá, ktoré som zažil. Spomenul som si na chyby, ktoré som urobil a na ponaučenia, ktoré som si z nich odniesol. Spomenul som si na vysokú školu, na strednú, aj na základnú. S pohľadmi všetkých ľudí v miestnosti, uprenými na mňa, som sa zamyslel nad tým, kde moja ceste začala. V duchu som cestoval späť v čase a hľadal.

V Marin County veľa ázijských rodín nebývalo, ale rodičom sa nejako podarilo nájsť všetkých desať a pravidelne sa usporadúvali akcie, na ktorých sa vždy zišli dospelí aj deti a každý priniesol niečo na jedenie. Po jedle obvkle deti pozerali televíziu a rodičia sa vedľa rozprávali a chválili sa úspechmi svojich potomkov. To bola jednoducho súčasť ázijskej kultúry. Úspechy detí boli pre mnohých rodičov trofejami, ktorými merali vlastnú úspešnosť a prestíž. My sme boli skóre, ktoré sa počítalo.

Na základnej škole som často predával rôzne haraburdie. Keď už došli odložené veci z našej garáže, opýtal som sa kamarátky, čo by povedala na to, urobiť výpredaj aj u nich doma. Vystavili sme všetko možné haraburdie z ich domu na nájazde ku garáži, pripravili limonádu a ona sa potom navliekla do dievčenských šatočiek, ktoré ju robili tak o päť rokov mladšou. Napadlo nás, že aj keby si nikto nič nekúpil, mohli by sme ľuďom predávať aspoň limonádu. Nakoniec sme zarobili viac na limonáde ako na všetkom ostatnom.

Rodičia, a zvlášť mama, dúfali, ža zo mňa bude doktor, či už medicíny alebo čohokoľvek iného. Mysleli si, že formálne vzdelanie je to najdôležitejšie, ale predstava, že prvých 25 rokov svojho života mám už naplánovaných, pre mňa bola príliš zväzujúca a dusivá. Oveľa viac ma zaujímalo vlastné podnikanie a hľadanie nových spôsobov, ako zarobiť peniaze.

Pokiaľ ide o domáce úlohy, vždy som sa snažil vymyslieť vynaliezavé cesty ako sa vyhnúť naozajstnej námahe. Keď sme na hodinách literatúry preberali Shakespeara, dostali sme za úlohu napísať sonet. Sonet je báseň so štrnástimi veršami, napísanými jambickým pentametrom. V každom verši sa podľa opakovaného vzorca striedajú neprízvučné a prízvučné slabiky, všetko v presne danom systéme rýmovania. To sa mi zdalo veľmi zložité, a tak som sa rozhodol odovzdať štrnásť riadkov v morzeovke. Celá básnička tak boli iba striedajúce sa bodky a čiarky. Vedel som, že podľa toho, akú bude mať vyučujúci náladu, dostanem buď 1 alebo 5. Našťastie som dostal 1***********. Myslím si, že práve vtedy som sa naučil, že občas sa oplatí zariskovať a pokúsiť sa myslieť mimo vychodených koľají.

„Rozhodol som sa podať výpoveď,“ povedal som nervózne. Bol som v Oracli len päť mesiacov a veľa som tam toho nedokázal. Nevedel som, ako to môj šéf vezme. „To je super! Určite ideš do nejakej novej začínajúcej firmy! Tak to je výborná príležitosť!“ Pripadalo mi, že mi to naozaj praje. Myslel si, že idem do spoločnosti s milióovými rozpočtami od investorov v rizikovom kapitáli.

Nemal som to srdce mu povedať, že som sa v Oracli jednoducho nudil a chcel som mať viac času na obvolávanie zákazníkov pre webdesignérsku firmu, ktorú sme si so Sanjayom zriadili v našej obývačke. Podľa toho, ako nám to zatiaľ šlo, by sme v reáli mohli zarábať oveľa menej ako v Oracli.

Ale chceli sme riadiť svoju firmu a mať pod kontrolou vlastný osud.

A tak sme trávili všetok čas vymýšľaním nového prevratného nápadu pre internetovú firmu, ale nemohli sme na nič zaujímavého prísť. Jeden víkend sme z čistej nudy skúsili naprogramovať niečo, čím sme chceli otestovať nápad, ktorý sme pôvodne nazvali Internet Link Exchante (ILE). Nakoniec sme to nazvali LinkExchange.

V decembri toho roku sme v LinkExchange mali už dvadsaťpäť zamestnancov a väčšina z nich boli naši kamaráti.

Potom, keď sme prekročili našu hranicu dvadsiatichpiatich zamestnanocv, sme urobili tú chybu, že sme začali brať ľudí, ktorí sa o miesto u nás zaujímali z iných dôvodov. Dobrá správa bola, že ľudia, ktorých sme prijali, boli bystrí a motivovaní. Zlá správa bola, že pre väčšinu z nich bola tou motiváciou buď výhliadka na vysoký zárobok, alebo budovanie svojej kariéry a životopisu.

Bol som spoluzakladateľom LinkExchange, napriek tomu pre mňa bola firma miestom, kde som už nechcel byť.

Ďalší deň som zašiel do kancelárie, poslal firme e-mail na rozlúčku a odkráčal. Nevedel som presne, čo budem robiť, ale vedel som, že nebudem len tak sedieť a nenechám si pred očami ubiehať svoj život a celý svet.

Jedného dňa som dostal správu od chlapíka menom Nick, ktorý hovoril, že práve rozbehol stránky nazvané shoesite.com. Napadlo ho urobiť taký Amazon na topánky a stať sa najväčším online obchodom s obuvou na svete.

Nick zhrnul celý návrh do troch viet:

„Obuvný priemysel má v USA hodnotu 40 miliárd dolárov ročne a z toho 2 miliardy tvoria predaje cez katalóg. Je pravdepodobné, že predaj cez internet bude rásť ďalej. Ďalej je pravdepodobné, že v blízkej budúcnosti budú ľudia naďalej nosiť topánky.“

Nick sa ma tiež opýtal, čo by som povedal na slovo „Zapos“, odvodené od zapatos, španielskeho slova pre topánky, ako názov pre firmu. Povedal som mu, že kvôli jasnejšej výslovnosti v angličtine by tam mal pridať ešte jedno p. A tak sa zrodil názov „Zappos“.

Ďalšie dva roky boli v Zappose plné stresu. Sústredili sme sa len na to, aby sme prežili. Vedeli sme, že okrem úspechu pre nás nie je iná možnosť. Zažili sme recesiu, krach internetovej bubliny a 11. september. Cítili sme sa, akoby naše odhodlanie a zapálenie na každom kroku skúšal celý vesmír.

Keď situácia začala vyzerať viac a viac bledo, rozhodli sa niektorí z firmy odísť. Väčšina zamestnancov nemala žiadne úspory, takže krátenie platov alebo práca zadarmo znamenali, že by nemali na živobytie. A tak sme si lámali hlavy nad nejakým vynaliezavým riešením.

Môjím plánom bolo speňažiť takmer všetok svoj zostávajúci majetok usporiadaním výpredaja. Stavil by som všetko, čo mám, na Zappos. Pri pohľade zvonka sa to mohlo zdať ako zúfalý a ľahkomyselný plán.

Ale mne to pripadalo inak. So Zapposom sme to dotiahli už takto ďaleko a teraz nebolo cesty späť. A vo vnútri som vedel, že to je správne rozhodnutie.

O 7 rokov neskôr ...

Avšak vďaka prehliadkam vo firme, našej knihe podnikovej kultúry, verejným vystúpeniam, službám Zappos Insights a Zappos Insights Live, Twitteru a našim blogom sme sa dostali na výnimočnú pozíciu. Za menej než 10 rokov sme doviedli svoju firmu z nuly na miliardu dolárov v hrubých tržbách. Vybudovali sme si silný súbor integrovaných základných hodnôt a naša kultúra otvorenosti a poctivosti spolu so snahou o rast a poučenie nás priviedli k tomu, že svoje firemné poznatky, ktoré sme získavali mnoho rokov, zdieľame s ostatnými, namiesto toho, aby sme si ich nechávali pre seba.

„Mnoho ľudí sa ma pýta, čo by sme urobili inak, keby sme mali Zappos vybudovať od začiatku znovu,“ povedal som davu zamestnancov. „ Toho, čo by som si želal, aby sme boli bývali urobili inak, v podstate nie je veľa. Urobili sme množstvo chýb, ale lekcie, ktoré sme si z nich odniesli, nás o to viac posilnili. Prajem si len aby sme to všetko mohli urobiť rýchlejšie.“

A potom som to všetko zhrnul jednou vetou. „Sobáš s Amazonom nám dovolí uskutočniť našu víziu doručovania šťastia celému svetu ešte rýchlejšie.“

Ten moment ale znamenal o mnoho viac. Spoločná energia a emócia všetkých ľudí v miestnosti nebola len otázka môjho vlastného šťastia, alebo šťastia zamestnancov Zapposu. Šlo o viac ako sú len zisky a zapálenie. Všetko dohromady to označovalo ďalšiu časť našej cesty, na ktorej sa snažíme zmeniť svet.

Napoly úmyslene a napoly vďaka šťastiu sme našli svoju cestu ku zisku, zapáleniu a zámeru.

Našli sme svoju cestu, ako doručiť šťastie.

Teraz už máte predstavu o tom, čo sa stalo, ale o tom, ako sa Tony a Zappos dopracovali tam, kde sú dnes a aké ponaučenia si z toho môžete zobrať vy pre váš vlastný biznis, sa dočítate až priamo v knižke.